22. 07. 2014 Sociálne inovácie

Kenský študent s priemerným prospechom by sa na Slovensku nestratil

Učivo v Keni je oveľa náročnejšie. Kenskí študenti by sa určite na našej škole uchytili. Aj o tom hovorí Jakub Šimek z Nadácie Pontis.

V mnohých rozvojových krajinách, rovnako tak v Keni, je problémom vysoká nezamestnanosť mladých ľudí. Keď odíde študent z kenskej školy, akú má šancu sa zamestnať?

Rozdiel medzi problémom s nezamestnanosťou mladých napríklad v Európe, ktorý je tiež veľmi výrazný, a v rozvojových krajinách spočíva v rozdielnej štruktúre ekonomiky. V Keni je zameraná hlavne na poľnohospodárstvo. Získať stabilnú prácu v nejakej firme, v štátnej správe či napríklad v hotelierstve je tak pre mladých oveľa ťažšie. Vzniká preto medzi nimi väčšia konkurencia. Taktiež pracovných príležitostí, ktoré by boli stabilnými úväzkami, je oveľa menej. 

Kenský školský systém je preto postavený na veľkej súťaživosti. Vyhodnocuje sa napríklad, ktorých desať alebo ktorých 100 maturantov bolo najlepší v celej krajine, a potom o nich píšu články. Tlak na študenta, aby dobre zmaturoval, je tam veľmi veľký. Na vysokú školu sa dnes dostane niečo vyše 15 percent maturantov, niekedy to boli tri percentá. Na školách, s ktorými pracujeme, je priemer z maturity na úrovni známky D. Na to, aby sa ale študent dostal na vysokú školu, potrebuje známku B, niekde B mínus. 

Vysoké školy však už postupne vytvárajú svoje pobočky aj v menších mestách a prestali byť naviazané na kapacity internátov. Ak sa ale žiakovi nepodarí dobre zmaturovať a nedostane sa na vysokú školu, môže teoreticky študovať takzvaný paralelný titul, ale ten si zaplatiť dokáže len málokto, lebo školné je viac ako 1000 eur na rok. 

Akú majú potom šancu nájsť si prácu tí, ktorým sa nepodarí dobre zmaturovať alebo len jednoducho nepokračujú ďalej na vysokej škole?

Väčšinou pomáhajú rodičom v malých obchodíkoch alebo na farmách, nejako sa tým životom pretĺkajú. Avšak, aj keď tú vysokú školu skončia, nájsť si prácu nie je jednoduché, no aspoň šance sú väčšie. Ľudí, ktorí skončili druhý stupeň vysokoškolského štúdia, v krajine nie je veľa. Mať v Keni titul Mgr. alebo PhD. je tam oveľa ojedinelejšie než u nás, aj samotní učitelia si titul dorábajú často až počas toho, keď už učia žiakov. Takže vzdelanie má vysokú hodnotu. Napriek tomu iba asi 70 percent žiakov, ktorí dokončia základnú školu, ide na strednú a nie všetci tú strednú aj dokončia. 

V poslednom približne desaťročí prešiel kenský vzdelávací systém reformami, zlepšila sa hlavne dostupnosť vzdelania. V roku 2003 sa zaviedlo bezplatné vzdelávanie na základných, v roku 2008 aj na stredných školách a zvýšil sa taktiež počet zapísaných detí do škôl. Ako sa to odrazilo v krajine?

Otvára sa mnoho nových škôl, základných aj stredných, hoci niekedy je to aj na úkor kvality. Keďže takmer všetky školy sú prízemné budovy, dostavujú sa k nim ďalšie triedy alebo sa dve či tri triedy spájajú. Potom je v nich aj 50 žiakov. 

A bezplatné školstvo síce je, ale len v úvodzovkách, ako u nás. Okrem poplatkov za školské uniformy sú niekde príplatky napríklad aj za povinne voliteľné predmety, za krúžky, v škole sa tiež často na niečo skladajú. Rodičia teda musia zaplatiť škole množstvo poplatkov, ktoré sú však omnoho vyššie ako na Slovensku. Veľa stredných škôl je zase internátnych, v ktorých sa platí za internát asi 300 eur ročne. 

Rodina v Keni má v priemere štyri až päť detí, zvyčajne ich rodičia posielajú študovať všetky? Nie je to pre nich finančne náročné?

Na základnú školu chodí od zavedenia bezplatného školstva dnes už 90 percent detí. Rodičia sa snažia dať vzdelanie všetkým svojim deťom, často im pri financovaní pomáha širšia rodina. Bohužiaľ, niektoré kmene, ako napríklad Masajovia, tradične zanedbávajú výchovu dievčat.

Mohol by kenský študent prestúpiť k nám na Slovensko napríklad na strednú školu? Alebo dokázal by sa u nás so svojimi vedomosťami z kenskej školy zamestnať?

Učivo v Keni je veľmi zamerané na memorovanie. V medzinárodných porovnaniach sa často zisťuje, koľko učiva, ktoré žiaci základných škôl preberali pred dvoma rokmi, si aj skutočne po tomto čase zapamätajú alebo či vedia pochopiť text. A to sú dosť malé percentá v mnohých afrických krajinách. Myslím si, že školstvo v Keni je teda dosť neefektívne. 

Ak by sme chceli ale porovnať vedomosti kenských žiakov s tými slovenskými, musím povedať, že v Keni je učivo omnoho náročnejšie ako na Slovensku. Takže kenskí študenti by sa určite vedeli na našej škole uchytiť. Keňan, ktorý má v Afrike na škole priemerný prospech, by sa na Slovensku určite nestratil. 

Učivo, najmä posledné dva roky štúdia na strednej škole a zvládnutie maturity, je skutočne náročné, pretože vychádza z pôvodne koloniálneho školského systému, kde nezáležalo na tom, aby sa niečo naučili do života všetci žiaci. Bol postavený tak, aby vyselektoval tých najlepších žiakov do koloniálnej správy. 

Aké iné predmety oproti tým na slovenských školách sa učia kenskí študenti?

Kenské stredné školy sú ako slovenské gymnáziá. Žiaci majú napríklad povinné náboženstvo, taktiež podnikanie, z čoho môžu potom aj maturovať, ako aj poľnohospodárstvo. Na maturitách sú najťažšie predmety chémia, angličtina a matematika. Maturuje sa cez testy, žiadne ústne skúšky nie sú, známky sa centrálne hodnotia a ak žiaci maturujú medzi októbrom a novembrom, výsledok sa dozvedia až na začiatku marca. 

Učia sa žiaci podobný počet hodín ako na Slovensku?

Všade je to o niečo iné. Trochu vyhrotené to má dievčenská škola Murray Girls, na ktorej pôsobíme a ktorá je elitná v rámci regiónu. Tam si žiačky musia niečo študovať už pred 5.00 hodinou ráno, takže sa učia ešte pred vyučovaním, je to povinná samostatná príprava. A spať idú až o 23.00 hodine. Ten čas majú vyplnený napríklad aj športom. Keď majú žiačky voľno, nemali by sa tiež spolu rozprávať. 

Toto je však extrém, na iných školách sa učia približne od 7.00 do 15.00 alebo 16.00 hodiny, aby mali čas prísť domov ešte za svetla. Internátni študenti sa učia ešte aj po večeri. Žiaci sú totiž zväčša pod tlakom a je to o tom, kto sa vie viac naučiť. Aj preto sa ich snažíme učiť viac pracovať v tíme.

Väčšina mladých Keňanov má obmedzený prístup k počítačom. Stratégia kenskej vlády si dáva za jednu z úloh zrušiť tzv. digitálnu priepasť. Kedy sa väčšina žiakov s počítačom stretne prvýkrát?

To sa postupne mení, informatizácia pokračuje. Základné školy však stále nemajú takmer žiadne počítače. Vláda pred vyše rokom vyhlásila svoj plán, že chce zaobstarať notebook pre každého žiaka. Je to však viac politický sľub než realita. Dosiaľ sa nič také nestalo. 

Spomedzi stredných škôl má nejaké počítače už asi polovica. Donedávna to však tak nebolo a žiaci sa s počítačmi stretli prvýkrát až na vysokej škole. 

Jedna škola napríklad dostala od Krajského rozvojového fondu desať počítačov, ale nemala elektrinu. Čakala na zapojenie. Niekedy to teda nie je iba o počítačoch. Neexistuje však žiadny tlak od vlády, ktorá by ako u nás zatvorila školu preto, že jej chýba elektrina alebo normálne toalety. Rodičia sú spokojní, lebo veď aj oni sami chodili do školy, v ktorej nemali elektrinu. Keď sme my škole povedali, že ich zatiaľ vyradíme z projektu, lebo nemajú elektrinu, tak onedlho ju tá škola už mala. Medzi školami sú však veľké rozdiely. 

Vďaka nášmu projektu boli však prijatí ďalší ľudia do škôl, napríklad asistent pre počítačovú miestnosť alebo učiteľ informatiky.

V mobilných technológiách je však naopak Keňa jedným z lídrov, obyvatelia využívajú mobilné bankovníctvo.

Áno, vedia si cez mobil niečo objednať alebo zaplatiť hocikde, napríklad aj v obchode, ktorý nemá elektrinu. To je rozvinuté, ale to neznamená, že tí ľudia aj majú dostatočné znalosti pri používaní informačných technológií.

Cez mobilný telefón sa však približne 98 percent Keňanov dostáva na internet. Rapídne rastie počet ľudí, ktorí sú na sociálnej sieti Facebook alebo Twitter. Niekedy práve pre tento fakt v triedach tiež chýbajú zásuvky a učebňa sa nedá naplno využiť. Nedávajú ich tam naschvál, aby si študenti svoje mobily v škole nenabíjali. 

A to, že Keňan má mobil a nemá notebook, je, samozrejme, vždy o cene. Najjednoduchší mobil sa tam dá kúpiť okolo päť až šesť eur, smartfón stojí od 20 až 30 eur. Notebook je osem až desaťnásobne drahší. 

Na vybraných školách nadácia zakladá počítačové učebne a vďaka slovenským učiteľom vediete kenských učiteľov k projektovému vzdelávaniu. Začali ste v dedine Rukanga, potom prišlo na rad mesto Voi a v kraji Taita Taveta sa ďalej rozširujete. Prečo práve táto oblasť?

V Rukange sme začali, lebo tam mali naši partneri dobré vzťahy a boli tam aj ďalšie projekty podporené SlovakAid. A odvtedy sa snažíme koncentrovať do jedného kraja, aby jednotlivé školy neboli ďaleko od seba a aby sa žiaci dokázali občas navštevovať a vymieňať si skúsenosti. A Taita Taveta je v rebríčku výsledkov vzdelania na 36. mieste zo 47 krajov. Žiaci majú teda podpriemerné výsledky a kraj je tiež v provincii, v ktorej študenti dosahujú celkovo zlé výsledky oproti ostatným provinciám. Ani vláda do tejto oblasti veľmi neinvestuje. Teraz však prebehla decentralizácia a viac do vzdelania by mala investovať už samospráva.

Aký má používanie technológií a projektové vzdelávanie v kenských školách zmysel?

Žiaci majú nedostatok učebníc, chýbajú im materiály, nemajú z čoho čítať a keď im text premietne učiteľ cez vizualizér, všetci ho vidia. Triedy sú tiež veľké a čím vizuálnejšie sa podáva obsah učiva, tým ho lepšie pochopia. Všetky predmety okrem swahilčiny sa totiž v Keni učia v angličtine, čo je pre nich cudzí jazyk. Z vizuálne podaného učiva tak majú väčšiu šancu niečo zachytiť. Pre žiakov je to tiež veľké spestrenie. Ale dá sa učiť aj s projektorom a zle.

Projektové vzdelávanie by tiež malo meniť postavenie učiteľa a žiaka a viac dávať autonómiu žiakovi. V projektovom vyučovaní by sa učiteľ mal stať iba mentorom. Učitelia so študentmi robia aj projekty za využitia napríklad digitálneho fotoaparátu. 

Dôležitou súčasťou nášho projektu bolo založenie študentských IT klubov na desiatich stredných školách, kde majú žiaci každý týždeň možnosť zdokonaľovať svoje zručnosti napríklad prípravou brožúr, životopisov a prácou v cvičných firmách. Okrem toho organizujeme každý rok viacero súťaží medzi školami a spoločné skype konferencie so slovenskými žiakmi. 

A žiakom sa určite páči, ak učitelia učia inak s pomocou technológii. Ale myslím si, že to nestačí.

Čo by sa dalo urobiť viac?

Kenskí učitelia by mali vytvoriť priateľskejšiu atmosféru v škole, zvoľniť trochu tempo, nechať žiakov viac si oddýchnuť a rozvíjať v nich kreativitu namiesto neustáleho memorovania. Študenti najprv len ťažko vedia uplatniť poznatky napríklad z predmetu Podnikanie v cvičnej firme, aj keď ich mali niekedy v hlave dobre naučené. Preto sa naša spolupráca snaží okrem informatiky rozvíjať cez projektové vyučovanie tímovú prácu žiakov a cez cvičné firmy dať žiakom pocítiť, aké je to podnikať a pracovať vo firme.

Chceli učitelia meniť svoje zaužívané metódy? Nemali strach pred novými technológiami?

Mali a často majú, ale zlepšuje sa to tým, keď vidia aj iných učiteľov, ktorí boli takto vyškolení a s ktorými sme predtým spolupracovali. My sa im tiež snažíme vysvetliť, že tá zmena systému vyučovania možno trochu trvá, že dá prácu sa to naučiť, ale potom už napríklad vypracované materiály môžu využívať aj o rok. Aj na slovenských školách je to podobné, nie všetci učitelia sa hrnuli do nových vecí a veľa z nich ešte učí tradičným spôsobom. 

Kenské školy sú na tom však rôzne. Len pár učiteľov, s ktorými spolupracujeme, už projektové vzdelávanie ovláda, resp. to robí lepšie, ostatní ich kolegovia sa ešte zdráhajú. Jedna škola, Marungu Secondary, má už dva roky rozvrh, kde sú zapísaní všetci učitelia. Podľa neho so žiakmi chodia do počítačovej miestnosti a učia v nej s projektorom alebo púšťajú žiakom film raz do týždňa. Ostatné školy integrujú technológie podľa mňa menej pravidelne. 

Čiže nie je to iba o tom, že my im donesieme počítače a oni ich využívajú. S učiteľmi treba dlhodobo pracovať a podporovať ich školeniami a spoločnými diskusiami. Polovica stredných škôl v Keni má počítače, ale ich integrácia do vyučovania je nulová. Na desiatich školách, kde pôsobíme, sme zaviedli školský informačný systém, takže každý učiteľ postupne musí prísť do kontaktu s počítačom aspoň vtedy, keď zapisuje známky. 

Kenskí učitelia sa chodia aj školiť na Slovensko. Dá sa povedať, že projekt takto pomáha búrať aj predsudky?

Áno, myslím si, že pomáha. Predsudky tam sú a sú obojstranné, no podľa mňa hlboko zakorenené. Nie je teda jednoduché ich úplne odstrániť. 

Keňania návštevami u nás napríklad zisťujú, akí rôzni ľudia žijú na Slovensku, že sú tu aj bezdomovci, aj ľudia, ktorí ťažko manuálne pracujú. Zisťujú tiež, že postavenie učiteľa v Keni je iné ako na Slovensku. V Afrike je váženejšie, vyššie a učiteľ zarába oveľa viac, ako je priemerná mzda v Keni. Slováci zase naopak vidia, že Keňania sú v mnohých aspektoch šikovní. 

Na školách teda vytvárate so študentmi aj cvičné firmy. Ako fungujú?

Každá z nich má svoju štruktúru, sú tam rôzne oddelenia ako marketingové či finančné, v každej sú zamestnanci, ich manažéri a šéf celej firmy. Žiaci zatiaľ vytvárali napríklad logo firmy, prezentácie, založili blog alebo nacvičujú pracovné pohovory. Predstavujú výrobky iným žiakom, napríklad cez skype aj slovenským žiakom na Obchodnej akadémii v Leviciach alebo Strednej odbornej škole podnikania v Prešove. 

Na Slovensku cvičné firmy fungujú na obchodných akadémiách a odborných školách a po roku a pol, čo sme projekt spustili v Keni, sú už mnohé kenské cvičné firmy so slovenskými porovnateľné. 

V marketingu sú teda Keňania silní, zapracovať treba však na tom, aby medzi školami prebiehali rôzne simulované obchodné prípady. Môžu prebiehať medzi školami v Keni navzájom aj medzi školami v Leviciach a Prešove, s ktorými spolupracujeme. V budúcom školskom roku chceme zapojiť na Slovensku aj ďalšie školy. Ideálne by bolo, ak by mala každá škola v Keni partnera na Slovensku. 

Cez databázu medzinárodnej organizácie Practise Enterprise Network môžu osloviť aj ďalšie cvičné firmy na svete cez Slovensko. Keňa ešte v organizácii nie je členom.

Niekedy cvičná firma robí aj obchod so samotnou školou, keď si škola od nej objedná napríklad výrobu brožúr alebo kalendárov a dá žiakom príspevok. Už žiaci začínajú chápať, že by firma mohla aj zarábať a nemusela by to byť len simulácia. Že by napríklad vyrábali vizitky pre lokálnych remeselníkov.

Žiaci si založili fiktívnu banku, reklamnú agentúru, fotolab, štúdio na výrobu videí, firmu zameranú na ekoturizmus. Čo všetko sa robí napríklad v takej cvičnej banke?

Cvičná banka Mshindi KCB na strednej škole Marungu zakladá účty ďalším cvičným firmám a poskytuje im úvery. Žiaci už majú vyrobené aj zmluvy či formulár, kde si človek môže požiadať o úver, vedú si evidenciu. Povedal by som, že možno funguje aj lepšie ako mnoho slovenských cvičných firiem.

Sú pre žiakov cvičné firmy aj inšpiráciou k výberu ich budúceho zamestnania?

Niektorým to určite dá inšpiráciu, niektorí to berú naozaj vážne a majú záujem niečo podobné robiť v budúcnosti. To je tiež zmysel tohto projektu. Ešte máme naň rok a chceli by sme to dotiahnuť do toho štádia, aby žiaci dostali certifikát zo Slovenského centra cvičných firiem či medzinárodnej organizácie Practice Enterprise Network. Mali by potom zapísané v životopise, že pracovali pre cvičnú firmu a vedia určité základy podnikania – obchodne komunikovať, vytvoriť objednávku, vypísať faktúru či dodať tovar.

Chceli by ste založiť aj Kenské centrum cvičných firiem. V akom je to štádiu?

To centrum tvorí zatiaľ iba jeden človek, bývalý žiak práve zo strednej školy v Marungu, ktorý chodí na jednotlivé školy a pomáha im s evidenciou. V budúcnosti by to okrem centra cvičných firiem mohlo byť co-workingové centrum v meste Voi, kde by mohli mať žiaci a študenti víkendové školenia, plus by slúžilo absolventom škôl, ktorí sa nedostali na vysoké školy. Boli by tam tiež technológie, ktoré nemôžeme dodať na školy, napríklad 3D tlačiareň ako v koncepte Fab Lab. Je to ale vízia, na ktorú treba veľa práce aj času, no nejakú malú verziu toho by sme chceli spraviť možno už tento či na budúci rok.

Cvičná firma je však len jeden prístup k vzdelaniu, nie je automatické, že to žiakom nájde prácu alebo zmení život. Na Slovensku majú žiaci po absolvovaní cvičnej firmy vyššie šance sa zamestnať, v Keni sa však musíme viac snažiť my aj samotní žiaci, aby to prinieslo svoje ovocie. Pri týchto projektoch však všetkých motivuje, keď vedia, čo majú robiť a vidia cieľ, ku ktorému sa majú dostať. A tiež, keď prídu na Slovensko, všetko si všímajú, zapisujú a snažia sa to potom skutočne aplikovať.

Rozhovor bol prebratý od TASR. 

Kto sme

Vytvárame silné a zmysluplné spojenia medzi firemným, občianskym a verejným sektorom v našich troch strategických témach – v sociálnych inováciách, vo filantropii a v zodpovednom podnikaní. V nich si budujeme expertízu, prinášame trendy, presadzujeme dlhodobý dopad a inšpirujeme.


Nadácia Pontis
Zelinárska 2
821 08 Bratislava


tel.: (421 2) 5710 8111


This error message is only visible to WordPress admins
There has been a problem with your Instagram Feed.
×

Už odchádzate?

NESTRAŤTE S NAMI SPOJENIE

Na email vám budeme posielať inšpiratívne
novinky či informácie o aktuálnych výzvach.