ZP na Slovensku a vo svete

Rozhovor s Milanom Lapinom

13. september 2010 - Milan Lapin je uznávaný odborník v oblasti klimatickej zmeny nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Bol dlhoročným predsedom Slovenského národného klimatického programu a členom tímu Intergovernmental Panel of Climate Change, ktorý v decembri 2007 získal Nobelovu cenu.

Napriek vyjadreniam IPCC existuje mnoho skeptikov, ktorí namietajú, že emisie CO2 spôsobené človekom nemajú vplyv na zmenu klímy, že sú veľmi malé v porovnaní s prirodzeným kolobehom uhlíka. Aký je váš názor?

V súčasnosti ľudstvo emituje do atmosféry fosílny uhlík, teda taký, ktorý síce v atmosfére bol, ale biosféra ho postupne počas viac ako 200 miliónov rokov z atmosféry zachytila (najmä fotosyntézou), premenila na biomasu a podobne ako dnes po malých množstvách (asi 0,5 miliardy ton ročne) ukladala do fosílií (dnes máme z neho uhlie, ropu a zemný plyn). Vplyvom ľudských aktivít sa dostáva teraz ročne do atmosféry Zeme takmer 10 miliárd ton fosílneho uhlíka, čo je v porovnaní s prirodzenou ročnou výmenou 210 miliárd ton uhlíka medzi atmosférou a povrchom Zeme (120 kontinenty a 90 oceány) pomerne málo.

Problémom je, že tých 10 miliárd ton antropogénne podmienenej emisie uhlíka sa každoročne zvyšuje a je predpoklad, že do roku 2050 prekročí 15 miliárd ton. Z neho zostane v atmosfére najmenej 40%, čo už zvýšilo koncentráciu oxidu uhličitého v atmosfére do roku 2010 o 38,5% a metánu asi o 160% v porovnaní s obdobím pred rokom 1750. Nedá sa predpokladať, že do roku 2200 sa tento režim nejako zvráti, pretože za takú krátku dobu sa nemôžu vyvinúť v oceánoch a na kontinentoch také biosférické procesy, ktoré by prebytočný uhlík z atmosféry rýchlejšie odčerpali. Priemerné zotrvanie CO2 v atmosfére je pritom 50 až 200 rokov, ide o čas, kým sa atmosférický uhlík v priemere definitívne uloží do fosílií prostredníctvom biosféry.

Vieme, že slnečná aktivita sa mení v periodických cykloch. Nie je hlavnou príčinou zmien klímy zosilňovanie slnečného žiarenia?

Áno, trend zosilňovania slnečného žiarenia je od roku 1750 o 0,1 až 0,3% (podľa rôznych autorov). Podrobná analýza ukázala, že tento vplyv je 8 až 20-krát menší ako radiačné zosilnenie v dôsledku rastúceho skleníkového efektu atmosféry. Radiačné zosilnenie (radiative forcing) vplyvom rastu koncentrácie skleníkových plynov v atmosfére je možné tiež pomerne jednoducho vypočítať a dá sa aj laboratórne overiť. Ani sopečné erupcie, ani emisia aerosólov a ani ďalšie vplyvy na prirodzené zmeny klímy nedosahujú dlhodobo taký výrazný trend ako zosilňujúci skleníkový efekt atmosféry.

Nedávno sa v médiách objavili informácie spochybňujúce klimatické modely. Majú vraj prílišveľký rozptyl. Aké scenáre nám ponúkajú?

Dynamické modely atmosférickej a oceánickej cirkulácie sú rôzne čo do zložitosti a aj vstupov. Nedajú sa vôbec prirovnať k jednoduchým modelom rozptylu škodlivín okolo zdroja emisie, modelom hydrologickej bilancie v povodí, alebo modelom evapotranspirácie v kukuričnom poli. Je ale prekvapujúce, že najjednoduchší možný model, ktorý použil v roku 1896 Arrhenius, dával pri zdvojnásobení koncentrácie CO2 v atmosfére tiež globálne oteplenie o 2 °C, tak ako aj tie dnešné.

V súčasnosti sa používajú mnohovrstvové modely v hustej sieti uzlových bodov s rôznou citlivosťou a rôznymi procesmi. Niektoré už berú do úvahy aj viac ako 20 typov zemského povrchu a dynamické procesy v biosfére. Problém je v tom, že nevieme presne, ktoré vstupy sú najlepšie, pretože nevieme, ako sa bude ľudstvo v budúcnosti správať. Prejavuje sa to v širokom rozpätí možnej emisie jednotlivých skleníkových plynov a aerosólov. Niektoré z emisných scenárov sa ale považujú za viac pravdepodobné ako iné.

Počíta sa dokonca aj s veľmi nepravdepodobným scenárom, že ľudstvo po roku 2050 prestane s emisiou uhlíka do atmosféry úplne. Aj v tomto prípade by globálne otepľovanie pokračovalo ďalej a oteplí sa do roku 2100 najmenej o 1,0 °C, lebo priemerné zotrvanie CO2 v atmosfére je asi 120 rokov. Uvažuje sa aj nad tým, že ľudstvo bude naďalej využívať fosílne palivá, vzrastie počet obyvateľov na Zemi na 15 miliárd a rozvojové krajiny dosiahnu rýchlo štandard dnešných vyspelých krajín. Do roku 2100 sa tak môže globálne otepliť až takmer o 6,0 °C. Klimatické modely sa stále zlepšujú a je nenáležité argumentovať s nepresnosťou jednoduchých modelov z roku 1990.

Klimatické zmeny boli na Zemi vždy, nenachádzame sa práve v takomto období?

Klimatické zmeny tu boli odjakživa, niektoré dokonca väčšie ako tie súčasné. Hlavný rozdiel je v tom, že v minulosti prebiehali za oveľa dlhšie obdobie ako teraz. Globálne oteplenie o viac ako 3 °C prebiehalo aj niekoľko miliónov rokov a globálne oteplenia o viac ako 1 °C za storočie boli pravdepodobne veľmi vzácne. Za uplynulých 100 rokov sa oteplilo na Zemi v priemere o 0,7 °C (na Sibíri a okolo Špicbergov aj o viac ako 5 °C) a do roku 2100 očakávame ďalšie globálne oteplenie asi o 2,5 °C (na severe Ázie až o 10 °C). Takéto oteplenie nemá obdobu najmenej od konca poslednej ľadovej doby, teda za 10 000 rokov. Niekomu sa to možno nezdá veľa, no rozdiel dlhodobého priemeru teploty vzduchu medzi Komárnom a Trenčínom alebo medzi Lučencoma Banskou Bystricou je iba 1 °C.

Biológovia predpokladajú, že rast priemernej teploty vzduchu o 1 °C za storočie nie je pre ekosystémy veľkým problémom, vedia sa na to prirodzenou cestou adaptovať. Oteplenie o 2 °C už môže spôsobiť značnú nestabilitu ekosystémov, ktorá sa niektorými súvisiacimi dôsledkami môže negatívne prejaviť aj inak (rozšírenie chorôb a škodcov, vyhynutie dôležitých druhov a p.).

Aj aktivity človeka sa na rýchle zmenené klimatické podmienky adaptujú s problémami.Ľudia žijú a prosperujú aj v podstatne odlišných klimatických podmienkach, no celá technická infraštruktúra, poľnohospodárstvo, zdroje vody, doprava, bývanie a životný štýl sa po stáročia adaptovali a vyvíjali za daných klimatických podmienok, vrátane extrémov počasia vyskytujúcich sa za určité obdobie (aspoň za 30 rokov). Môžeme sledovať, že len nárast rizika intenzívnych zrážok alebo sucha o 10% v porovnaní s minulosťou spôsobuje neprekonateľné problémy, pretože tak protipovodňová ochrana, ako aj systémy zavlažovania a zásobovania vodou sa riešili na podmienky minulých klimatických podmienok. Aj tu však platí, že bohatšie krajiny tento problém riešia ľahšie ako krajiny chudobnejšie a s nižšou úrovňou uplatňovania vedeckých poznatkov v praxi.

Ďakujeme za rozhovor.

Článok a rozhovor pripravila Beata Hlavčáková

Foto: archív prof. M. Lapina