Nemecké mesto bez áut

14. júl 2009 - Freiburgská štvrť Vauban sa snaží vytvoriť model šťastnej spoločnosti bez veľkolepého vynálezu modernej doby – auta. Vtáčí spev nahradil hluk dopravy a deti sa bez ohrozenia hrávajú na uliciach. Hoci dali Nemci svetu Audi a „autobahn“, zakázali vo Vauban všetko, čo má štyri kolesá a motor.

Prototyp idylickej komunity nového sveta leží na juhovýchode krajiny pri hraniciach Švajčiarska a Francúzska. Vauban je predmestím univerzitného mesta Freiburg. Kvitnúce záhony nahradili to, čo by normálne parkovalo pred úhľadnými domami strednej triedy. Namiesto dopravného ruchu počuť spev vtákov, prípadne zvonček bicykla.

„Ak by ste chceli mať auto, zaplatili by ste okolo 20 000 € za miesto v jednej z našich štyroch garáží na okraji štvrte,“ vraví Andreas Delleske, jeden zo zakladateľov projektu, „ale približne 57% obyvateľov auto predalo, aby si užívali výsadu tunajšieho života.“

Výsledkom je, že väčšina obyvateľov cestuje bicyklom alebo električkou, ktorá spája predmestie s centrom Freiburgu vzdialeného 15 minút jazdy. Ak ľudia potrebujú auto na dovolenku alebo sťahovanie vecí, buď si ho prenajmú alebo sa pripoja k jednému z režimov mestského požičiavania áut. Plánovači mesta takmer úplne upustili od klasických ciest, pretože štvrť autá nemá. Namiesto toho sú ulice a chodníky dláždené alebo posypané štrkom a vozidlá sa na nich smú zdržiavať iba pokým vyložia tovar.

Projekt je považovaný ako jeden z najúspešnejších európskych experimentov „zeleného bývania“. Štvrť Vauban má 5 300 obyvateľov. Elegantné štvorpodlažné domy sú natreté jemnými odtieňmi modrej, žltej, a červenej alebo im ponechali vzhľad prírodného dreva. Široké balkóny a obrovské francúzske okná sú orientované smerom k tichým záhradám, ktoré vyzerajú ako parky. Zanechajú vo vás dojem, ž ste uviazli uprostred nikde nekončiaceho inzerátu na IKEA.

Zlepšováky v bývaní

Keď však uvážime, že tu býva predovšetkým stredná trieda, je jasné, že eko – revolúcia buble pod povrchom. Všetky okná majú trojsklo. Nútený ventilačný systém vybavený výmenníkmi tepla zabezpečuje, že apartmány sú zásobované čerstvým vzduchom izbovej teploty, aj keď sú okná zatvorené. Väčšina obydlí je vybavená solárnymi panelmi a malými generátormi, ktoré fungujú vďaka drevným trieskam a zabezpečia vykurovanie a elektrinu pre osvetlenie a malé domáce spotrebiče. Výsledkom je, že väčšina domácností generuje prebytok elektrickej energie a predáva ho spoločnostiam, ktoré  prevádzkujú národnú a regionálnu elektrickú sieť.

Domy sú výborne izolované vďaka 35 cm múrom, a tak teplota v miestnosti závisí od počtu ľudí v nej. „Ak sa v zime príliš ochladí, tak buď zakúrite alebo pozvete na večeru zopár priateľov, “ tvrdí Delleske. Je nesmierne hrdý na to, že vykurovanie jeho 4 – izbového „pasívneho domu“ o rozlohe 90 m² ho stojí ročne len 114 euro. „Väčšina ľudí platí túto sumu mesačne!“ nadchýna sa. „Pasívny dom“ sa dokonca zaobišiel bez kanalizácie pre sprchy a toalety. Odpad premieňajú na kompost v špeciálnych biologických toaletách a sprchách, použitú vodu prefiltrujú a použijú na polievanie záhrady.

Ľudia sa o úspech projektu zaujímajú. Každý deň príde šesť, sedem autobusov s návštevníkmi, zaparkujú samozrejme na kraji mesta, aby aj takto deklarovali priateľský vzťah k životnému prostrediu. Pri vchode ich víta nápis: „Vytvárame svet, aký chceme.“

Bývalé mesto Hitlerovej armády

Avšak terajšia podoba mesta má ďaleko od tej minulej. V roku 1937 vybudovali kasárne Lea Schlagetera – trojposchodové kamenné domy pre Hitlerovu armádu. Oblasť bola pomenovaná podľa nemeckého hrdinu z prvej svetovej vojny, ktorý bol popravený v roku 1923 Francúzmi. Avšak na konci druhej svetovej vojny boli baraky zhabané francúzskou armádou a premenované na Quartier Vauban podľa významného vojenského architekta zo 17. storočia.  Po tom, čo sa Nemecko opäť zjednotilo, stiahli sa Francúzi z oblasti a odovzdali ju mestu Freiburg. Krátko potom sa o oblasť začali zaujímať ekologicky zmýšľajúci ľudia väčšinou zo strednej vrstvy. Mnohí z nich sa ako študenti zúčastnili protijadrového hnutia v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Založili Forum Vauban, ktoré začalo vyjednávať so samosprávou mesta.

Zakladatelia Vaubanu vysvetľujú, že mnoho z ekolických technológií, ktoré tvoria komplex, projektovali a vyvinuli v okolí Freiburgu ako alternatívu k energii vyrábanej v atómových elektrárňach. Väčšinu barakov nacistickej éry zbúrali a do rekonštrukcie Vaubanu sa zapojilo cez 60 architektov, ktorí navrhli ekologicky udržateľné domovy. Izby v 3 a 4 poschodových budovách majú rôzne veľkosti, 80% je v osobnom vlastníctve. Štvorizbový byt stojí približne 250 000 euro.

V zelenom meste vládne strana zelených

Projekt je pamätníkom sily nemeckého zeleného hnutia. V samospráve Freiburgu je na čele koalícia konzervatívcov a „zelených“, s prevahou strany zelených. Strana zelených získala vo vaubanskom obvode pri voľbách do Európskeho parlamentu až 60% kresiel.

Mesto mladých

Okres zachraňuje reputáciu Nemecka ako krajiny s takmer najnižšou pôrodnosťou. Takmer 30% obyvateľov má menej ako 18 rokov. Ute a Frank sa presťahovali do Vaubanu pred piatimi rokmi. Ich dve deti (6 a 10 ročné) vyjdú z dverí priamo do spoločnej záhrady, kde je ihrisko a pravá pec na pizzu. „Chceli sme si kúpiť vlastný dom a páčili sa nám ekologické zásady tohto miesta,“ tvrdí pani Litsová. „Avšak hlavným dôvodom bolo, že táto oblasť je vhodná pre deti. Užívajú si slobodu, ktorú by bolo ťažké vytvoriť v byte v klasickom meste.“ Rodina vlastní auto, ale nevadí im parkovať v spoločnej garáži vzdialenej 8 minút od domu.

Ak existuje niečo, čo škodí tomuto perfektnému novému svetu, je to práve jednotvárnosť strednej triedy. Pred budovou pôvodného nacistického baraku, ktorý teraz slúži ako bio reštaurácia, ktorá predáva ravioli plnené syrom ricotta a pštrosie mäso, je ťažké nájsť niekoho, kto je starý, chudobný či „neeurópan“. Wolfgang Konradi, pracovník s mládežou, ktorý roky pôsobil v menej sofistikovaných oblastiach vraví, že tunajší tínedžeri sa správajú ako všetci ostatní v ich veku. Problém však vidí v rodičoch, ktorí sa z snažia mať z nich dokonalých občanov, čo jednoducho nie je možné. Wolfgangova manželka Ina oceňuje výhody tohto miesta odkedy má syna, ale dodáva: „Hoci je tu veľmi pekne, cítim sa ako pod skleným zvonom. Nechcela by som tu žiť navždy.“

Tony Peterson, German town goes car-free, www.independent.co.uk

 

Preklad: Barbora Kučková